Prechod obdobím opustenia Slovenska a novou prácou v novom štáte je ukončený. A to najmä vďaka tu domácim, ktorí sú neskutoční. Hovorím o Rakúšanoch. Neustále otázky šéfky, ako sa mám, či nepotrebujem s niečím pomôcť, či som spokojná s prácou, resp. ak nie, čo by mala zmeniť, aby som bola. Toto boli otázky, na ktoré som po pravde nebola schopná odpovedať, pretože mi ich doteraz nikto nekládol. Nikdy nikoho v práci netrápilo, či niečo nepotrebujem, ako sa mám a podobne. U nás na Slovensku to jednoducho tak nefunguje.
Každý deň ma zdravia cudzí ľudia, želajú mi pekný deň...
Dnes v noci som šla autom z práce. Zvon na malom kostolíku neďaleko odbíjal práve 02.00. Bolo príjemne, ľudia sa prechádzali, z diaľky bolo počuť jazz. Pred obchodmi neschovaný tovar, iba prikrytý proti dažďu. Na stojane s oblečením prehodený igelit, kvetináče s kvetmi položené pred kvetinárstvom, lavičky, stoly a stoličky s cenovkami pred malým obchodom. Vtedy som si to uvedomila.
Pýtala som sa sama seba, či by aj u nás mohli tieto všetky veci zostať iba tak, na celý víkend vonku, neschované. Nenašla som žiadny obchod so značkovým oblečením, ktorých je u nás neúrekom. Dokonca ani na ľuďoch žiadne "tri pásiky", či "fajka".
Ale za to stretávam rôzne vekové generácie v typicky rakúskom oblečení (Dirndl a Lederhose)
Pýtam sa samej seba, kde je chyba, že my Slováci sme takí akí sme. Závidíme susedovi, keď robí niekto upratovačku, či upratuje na ulici, tak je pre nás niečo menej. Prečo si tak navzájom ubližujeme...